Ivana Gáll Bajerová: Rozhlasový priestor je pre mňa nádhernou ilúziou, páči sa mi, že pri ňom ľudia musia zapojiť predstavivosť

Ivana Gáll Bajerová (Kiwa) je košická rozhlasová moderátorka a redaktorka. Je veľkou lokálpatriotkou a medzi jej úspešné projekty patrí napríklad relácia Na východe niečo nové, v ktorej predstavuje zaujímavé osobnosti východného Slovenska. Je stálicou Rádia Košice, považuje sa za „radovú” redaktorku, no my vieme, že oficiálne pôsobí na pozícii šéfeditorky a pod taktovkou má aj spravodajský portál Košice Online. 

• 

• 

Aké bolo tvoje detstvo? Vedela si už vtedy, že chceš byť moderátorka?
Detstvo som mala nádherné a niekedy mám pocit, že nikdy neskončilo. Vďaka rodičom, staršej sestre a priateľom som toho zažila naozaj veľmi veľa. Všeobecne sa považujem za kreatívneho človeka a neobsedím na jednom mieste, potrebujem do života veľa nových podnetov, a to rozhlasový éter ponúka. Začínala som úplne mainstreamovo – školské moderovačky, scenáre k rôznym podujatiam, školský časopis, stužková. Paradoxne ma však ako dieťa nevzali do dabingu, lebo som vraj nemala dobrý prejav. 🙂  Keby sme však hovorili o úplnom detstve, rodičia majú v dome také „pódium” a tam som absolvovala niekoľko vlastných predstavení. Najvtipnejšie sa u nás doma spomína na moje „vystúpenie” v úlohe Evity Perón. Tu by som zdôraznila, že spievať neviem, oblečený som mala mamkin kožuch, obrovské slnečné okuliare a šatku omotanú okolo hlavy ako herečka. Nemala som ani osem rokov, no prihovorila som sa „davu.“

Čo si veľmi vážim je fakt, že médiá otvárajú dvere do sveta.

Čo Ti na žurnalistike učarovalo najviac? Prečo si si vybrala toto povolanie?
Spočiatku to bola možnosť niečo vytvoriť a zároveň za sebou niečo zanechať. Podpísať sa pod článok, uviesť zaujímavého človeka, zhovárať sa s niekým známym či úplne cudzím a predstaviť ho publiku. Čo si veľmi vážim je fakt, že médiá otvárajú dvere do sveta. S mikrofónom môjho domovského rádia som sa dostala na miesta a k ľuďom, o ktorých by som len snívala. Pravidelne kávičky s najlepšou a najstaršou reštaurátorkou na Slovensku Máriou Spoločníkovou, rozhovor s Jo Nesbom či starostom Beverly Hills priamo v Los Angeles, audiencia u pápeža, anketa na Oxford street i prvý 12 hodinový let bez medzipristátia až do slnečnej Kalifornie, či let balónom. Tých zážitkov je oveľa viac a ja si každý jeden vážim, pretože ma posunul míľovými krokmi. Aktuálne ma však najviac bavia rozhovory s neznámymi ľuďmi, ktorí nie sú okukaní, sú veľmi pokorní a vo svojich pracovniach, ateliéroch často po nociach a popri bežných zamestnaniach vytvárajú iný svet. To sú pre mňa skutočné osobnosti, nečakajú na aplaus, bulvár ani uznanie, len robia to, čo ich baví.

• 

• 

• 

• 

Bol pre teba rozhlasový éter hneď jasnou voľbou? Nepremýšľala si nad inými médiami?
Počas štúdia na gymnáziu som pravidelne prispievala do regionálneho denníka, celkom ma to bavilo, dostala som malý milý honorár a odkladala si všetky noviny, kde bolo moje meno. Navštevovala som dokonca Malú školu žurnalistiky, to bol v Košiciach taký unikát, kde nás do všetkých typov médií zasvätili Jana Beerová a Alenka Rapčan Štrompová, ktoré ma v podstate nasmerovali. Dodnes som im vďačná. Vtedy som pochopila, že novinárčina nie sú iba noviny, ale že ten rozptyl je oveľa väčší. Začala som sa viac o tieto témy zaujímať a ako vysokú školu som si napokon vybrala masmediálne štúdiá v Prešove. A tu sa začala moja rozhlasová cesta, internátne rozhlasové štúdio – Rádio PaF – bola láska na prvé počutie. „Pafko“ mi dalo do života veľmi veľa, skúseností, úžasných ľudí a aj stáž v Španielsku, kde som pracovala v anglickom rádiu Talk Radio Europe. Bola to pre mňa škola života a myslím, že mi trošku pootvorila dvere aj ďalej.  Priamo do Rádia Košice, v ktorom som už viac ako osem rokov. Vo všeobecnosti je však pre mňa rozhlasový priestor nádhernou ilúziou, páči sa mi, že pri ňom ľudia musia zapojiť predstavivosť. Sociálne siete nám to trošku „pokazili”, pretože poslucháči už napríklad vedia ako vyzeráme, ale ideme s dobou. 

• 

• 

• 

Aké boli tvoje začiatky? Spomínaš si na svoj prvý deň v Rádiu Košice?
Spomínam si ešte aj na to, čo mal kto vtedy oblečené, kto mi čo povedal a aká hrala pesnička. To je moja klasika. Ale je na mieste povedať, že ma po prvom konkurze poslali domov, pretože hľadali mužský hlas. Medzitým som zoštátnicovala a ani nie dva mesiace od konkurzu mi zavolal generálny riaditeľ, že ak teda ešte mám záujem, oni ho majú. Po ďalšom konkurze ma oficiálne prijali. Od stresu som vtedy šuchla auto. Ak by som sa ale vrátila k začiatkom, boli mimoriadne náročné. Práca v rádiu je výzva a vydržia len tí, ktorí sú dušou novinári a neprestane ich to napĺňať, keď už majú dosť hashtagov a selfičiek s mikrofónom na sociálnej sieti. Je to o niečom úplne inom, hlavne o neviditeľnej práci. U nás je napríklad každý moderátor zároveň redaktor, pracuje na reportážach, prináša vlastné nápady, strihá, edituje… Nie je to len o tom „niečo pekne prečítať“, ako si niekto môže myslieť. Každý dokáže správu pripraviť pre rozhlas, online i televíziu. Sme multifunkční ľudia. 

• 

• 

• 

• 

Aké témy sú ti blízke? Sú vyslovene také, ktoré nerada vysielaš?

Zvyknem kolegom hovoriť, že neexistuje zlá téma, len nevhodné spracovanie. Za ten čas som si prešla rôznymi témami aj takými, ktoré ma absolútne nenapĺňali a nezaujímali. Ale každá jedna reportáž, každý jeden vstup, rozširuje obzory. Ak chcem urobiť dobrú reportáž, musím si k nej niečo naštudovať, zachovať objektivitu, nech už je môj osobný názor akýkoľvek. Čo vyslovene nemám rada je bulvár, tomu sa, ale úspešne pracovne vyhýbam. Ale ak by som teraz, po rokoch, mala vybrať čo mi je blízke… sú to rozhovory, ktoré som už spomínala. S menej známymi ľuďmi, a to hlavne preto, že oni sa na nič nehrajú, nie sú milší len preto, že už svieti červená. Sú presne takí istí od momentu zoznámenia sa až po záver rozhovoru, majú neskonale milú trému, sú vďační, tešia sa, že si ich prácu niekto všimol. Práve preto vznikla relácia Na východe niečo nové, ktorej som autorkou a ktorá dáva priestor takýmto východniarom.

• 

• 

Prečo si sa rozhodla ostať doma na východe. Nelákali ťa veľké komerčné médiá?
Milujem ruch veľkomesta, no zároveň som veľká lokálpatriotka. Mám v Košiciach veľmi silné kotvy. Úžasnú rodinu, skvelého manžela a už aj dcérku, najlepších priateľov, vyhovuje mi veľkosť a zároveň malosť tohto mesta. Preto som rada, že som si tu našla prácu, ktorá ma baví a zároveň je v Košiciach. Dobrá žurnalistika sa dá robiť aj na regionálnej úrovni. Ponuku z veľkého komerčného média som mala, no napokon zvíťazilo zázemie. Som človek, ktorý potrebuje rozlet, zároveň si váži hniezdo, do ktorého sa môže vrátiť. A práve vďaka Rádiu Košice som ako novinárka precestovala kus sveta a zažila veci, ktoré by mi, dovolím si tvrdiť, neponúkli ani celoplošné médiá. Určite nie v takom rozsahu. Ale, ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy, uvidíme, aké karty mi ešte život namieša.  

Momentálne si na materskej dovolenke, nechýba ti redakčný ruch?
Ale áno, jasné, že mi chýba, klamala by som, ak by som povedala, že nie. V deň narodenia mojej dcéry mi vyšiel rozhovor, dva týždne po pôrode som nahadzovala neskoro večer dôležitú správu. Som tak trošku workoholička, priznávam, avšak táto pandémia nečakane zastavila aj mňa. Doma to berieme mimoriadne zodpovedne. Ak by boli veci inak, už by som si asi išla zavysielať na pár hodín. No po rokoch prioritizovania poslucháča je čas, aby som teraz počúvala ja, a to moju dcéru, až kým sa situácia neupokojí. Ona je teraz moja najdôležejšia „reportáž“ na svete. Dianie však sledujem aj naďalej, konečne mám čas veľa čítať, pri kočíkovaní počúvam podcasty a keď sa potrebujem upokojiť, upratujem si pracovné emaily, ešte mi tam nikdy nesvietila jednotka dlhšie ako deň.

Verím v primárnu funkciu žurnalistiky
–
objektívne informovať

Ako vnímáš úlohu súčasných médií? 
Veľmi citlivo. Je mi doslova smutno, keď vidím, ako sa mnohí sťažujú práve na médiá, že len strašia, že skresľujú a manipulujú napríklad práve teraz v čase pandémie. Samozrejme, všetko je to o tom, aké médiá človek sleduje, počúva, číta. Ale ak by sme sa bavili o mienkotvorných médiách, o serióznej žurnalistike, verím v ich primárnu funkciu – objektívne informovať. Ja som ale večná optimistka, a preto rada prinášam príjemné témy, inklinujem viac k publicistike a rozhovorom ako k spravodajstvu.

Ovplyvnili stále viac šíriace sa hoaxy a dezinformácie tvoju prácu? Ako?
Konkrétne moju nie, našťastie. Ale priznávam, občas neverím vlastným očiam, keď vidím, čo na jednej strane dokážu konšpiračné weby vykonštruovať a tým manipulovať. Na strane druhej mi príde ľúto, keď vidím, že tomu veria aj ľudia z môjho okolia. Korona paralyzovala spoločnosť, no to, čo sa aktuálne deje, je miestami neuveriteľné. Povedala by som však, že rozmachom elektronických médií môže byť „novinárom“ ktokoľvek, a tak to niekedy aj vyzerá. Nehovoriac o diskutéroch, ktorí články a reportáže ani neotvoria, reagujú len z princípu proti systému. Verím však v objektivitu a poctivých novinárov. Už na vysokej škole som sa v diplomovej práci zaoberala tým, že by som odporúčala mediálnu výchovu nielen deťom, ako sa o tom stále hovorí, ale aj ich starým rodičom, rodičom, pokojne, aj mojim rovesníkom. Tým sa nechcem nikoho konkrétneho dotknúť, ale chýba tu čítanie s porozumením, kritické myslenie, základné poznatky používania internetu a sociálnych sietí. Myslím, že všetci sme z času na čas prekvapení a sklamaní, keď vidíme, aké hoaxy zdieľajú ľudia z nášho okolia. Rovnako poznám ľudí, ktorí presne kvôli tomuto opustili sociálne siete a žije sa im lepšie.