Ľudmila Kolesárová: Verím, že z chudoby môžu vyjsť silné príbehy aj silní jednotlivci

Ľudmilu Kolesárovú mnohí poznáme z Dobrého anjela. Už nejaký čas však pôsobí v redakcii Denníka N. Píše a bloguje o náročných životných témach. Motivuje k pomoci a vracia nám, čitateľom, vieru v prapodstatu dobra.

Ako vnímate s odstupom času svoj odchod z Dobrého anjela a prechod do Denníka N? V čom je Vaša práca teraz iná?
Sama som prekvapená, že nenastal ani jeden moment, kedy by som zaváhala či to rozhodnutie bolo správne, keďže v Dobrom anjelovi mi bolo roky naozaj dobre. Svoju prácu som milovala. Už pol roka sa každé ráno zobúdzam s tým, že sa teším zo zmeny. To len hovorí o tom, že som našla ten správny moment, kedy je už aj mne, aj Dobrému anjelovi zmena prínosom. Moja práca je iná takmer vo všetkom. Pracujem zrazu vo veľkom tíme, v Dobrom anjelovi, čo som si vymyslela, to som si zväčša aj zrealizovala. Tu je veľmi dôležitá tímová hra. Pracujem s ľuďmi, od ktorých sa tiež môžem mnoho naučiť, to ma teší. Momentálne zastrešujem regionálny projekt, redakcia putuje z mesta do mesta, je to logisticky veľmi náročné, ale aj veľmi zaujímavé a mnohé stojí na budovaní vzťahov. V tom je to podobné. Aj charita funguje rovnako. Popri tom píšem a riešim mnoho iných zaujímavých vecí.

• 

• 

Publikujete a dlhodobo píšete o náročných témach. Prečo si vyberáte práve tieto námety?
Na jednej strane je ten dôvod možno trochu egoistický, keďže chudoba ma fascinuje. Je mi omnoho bližšia ako luxus. Sama som zažila chudobu, keď môj ocko umrel a my sme s mamkou splácali dlh a jedli celé týždne len varené kolienka. Viem, čo mi to do života dalo a verím, že z chudoby môžu vyjsť silné príbehy aj silní jednotlivci. Druhý dôvod je, že písaním sa dá veľmi pomáhať. Nielen otvárať oči verejnosti, vzdelávať a pomáhať aj individuálne, ale pomôcť aj k dosiahnutiu systémových zmien.

A aký je Váš osobný vzťah k písaniu?
Už od detstva preveľmi kladný. Písala som veľa do šuplíka – poviedky, knihy, denníky, ale ako pätnásťročnej mi vyšlo už aj pár textov v novinách. Robila som aj copywriterku v reklamnej agentúre, vyštudovala marketing a v tej oblasti aj roky pôsobila. Tam viem hry so slovíčkami zúžitkovať. No skutočne písať pravidelne aj pre verejnosť, najprv blogy, potom články, na to som potrebovala povzbudenie priateľov.

Vo Vašich textoch aj komentároch na sociálnych sieťach sa vždy snažíte aj v tom negatívnom hľadať to pozitívne. Motivujete ľudí k pomoci aj k takej obyčajnej ohľaduplnosti, či už v prírode alebo v bežnom živote. Máte pocit, že je to potrebné?
Jedna z najpotrebnejších vecí. Ľudia sú v svojej podstate dobrí, otázkou však je, kto sa k nim prihovára a ako. Dnes je veľmi veľa negatívnych informácií a zlých lídrov, vyslovene zlých ľudí, ktorí si chcú uchmatnúť pozornosť čo najširšieho publika. O to silnejší musí byť hlas dobra. A niekedy ľuďom k pozitívnym krokom chýba len odvaha alebo čas. Doba je rýchla. A vtedy stačí málo, aby sa veci pohli k lepšiemu.

Snažím sa najprv pozrieť na to, či nie je nejaké systémové riešenie, ktoré pomôže celej jednej skupine.

Ako sa vyrovnávate s pocitom, že neviete osobne pomôcť každej rodine v ťažkej životnej situácii?
Dobrý anjel bol v tomto vďaka jeho zakladateľom veľmi dobre nastavený. Bola to systémová pomoc celej jednej skupine, mesačne trom tisícom rodín. Nemuseli sme vyberať, že tomu áno a tomuto už nie. Ale samozrejme popritom je veľa iných ľudí, ktorí sa ocitli v problémoch. Snažím sa teda najprv pozrieť na to, či nie je nejaké systémové riešenie, ktoré pomôže celej jednej skupine. Takto som sa napríklad už teraz v Denníku N venovala téme osamelých matiek. A potom je tu hra s vlastnou psychikou. Viem, že ak sa zosypem, užitočná už nebudem, a preto sa musím mať rada a občas aj chrániť.

Dokážete ešte striktne oddeľovať súkromie od pracovného života? Ako oddychujete?
Chvíľu mi trvalo nájsť si v tom rovnováhu. Vyriešila som to tým, že som často počas oddychu sama alebo so psom, túlam sa lesmi horami, s nikým sa nerozprávam a kochám sa. Teraz, ale v Denníku N to budem asi hľadať znova, keďže ma dianie a povinnosti “vcucli”. Ale viem, že oddych je dôležitý, to sú tie hry so samým sebou, ktoré spomínam. Čo ešte môžem, koľko môžem… Vďaka rokom vo veľmi náročnom pracovnom prostredí to mám celkom vychytané.

Ako vnímate spoluprácu medzi odborníkmi a novinármi? Vyhľadávate vo svojej praxi aj názory odborníkov?
K práci v novinách prirodzene patrí aj komunikácia s odborníkmi. Vyskladať si akúkoľvek tému zo skutočného príbehu, z pohľadu systému a z názoru odborníka je to najlepšie a pre čitateľa najužitočnejšie.

Aké témy by podľa Vás mali v médiách dostať viac priestoru?
O šikovných ľuďoch z rôznych kútov Slovenska, pozitívne, zaujímavé pre mladých ľudí, ale hodnotné. Nedávno sme boli s redakciou dva týždne v Michalovciach. Tam už sa tiež skoro žiadne médium nedostane. Investigatíva z takýchto miest je veľmi dôležitá. Taká, ako robí napríklad Andrej Bán.

Ľudia sa správajú podľa toho, čo počúvajú, čo čítajú, čo sledujú.

Prečo to považujete za dôležité?
Ľudia sa správajú podľa toho, čo počúvajú, čo čítajú, čo sledujú. Na jednej strane média musia upozorňovať na negatíva, to je veľmi dôležité, no na druhej strane môžu ukazovať, ako sa to robiť má. Ďalšia vec je, že regionálna žurnalistika sa robí veľmi ťažko všade vo svete. Aj my v Denníku N sa práve pokúšame nájsť ten správny model cez regionálny projekt. No to, že sa robí ťažko by nemalo byť odpoveďou na to, prečo sa nerobí vôbec. Som rada, že hľadáme spôsoby nie dôvody.