Mária Dudová-Bašistová je regionálnou redaktorkou na Šariši. Pracuje ako šéfredaktorka týždenníka MY Prešovské noviny. Denne hľadá zaujímavé témy a príbehy, ktoré sa dejú hneď za vedľajšími dverami, no my o nich netušíme. Porozprávali sme sa o krásach aj zodpovednosti žurnalistiky, ale aj o tom či by si novinárčinu zvolila znova.
Aké bolo Vaše prvé stretnutie so žurnalistikou?
Odmalička bolo mojou najmilovanejšou záľubou čítanie kníh a prirodzenou vlastnosťou zvedavosť a záľuba v kontakt s ľuďmi. A keďže som sa s chémiou a biológiou neskamarátila nikdy, aj na radu mojej učiteľky slovenčiny Evy Malíškovej som uvažovala nad štúdiom „masmediálky“. Počas strednej som pričuchla v školskom časopise k novinárskej práci a uchvátila ma po všetkých stránkach. Bolo to čosi, čo ma fascinovalo – môcť byť priamo na mieste, poznávať nových ľudí, udalosti a smieť o nich informovať ďalej. Malo to v sebe zvláštne čaro a hoci do istej miery príchuť neznámeho, predsa zvláštne pútavého. A kde by som mohla okrem toho využívať moju milovanú slovenčinu? V médiách, skrz médiá a pre médiá.
Študovali ste v Prešova, bola to pre Vás jasná voľba?
Samotný Prešov bol v tomto smere prvou voľbou, aj keď, poviem úprimne, tou, v ktorej úspech som prakticky neverila vôbec. Dôvod bol prostý – praktická časť skúšok, ktorá pozostávala aj z ústneho prejavu. A ja som vedela, že na ten jednoducho nemám vzhľadom na svoje rečové nedostatky (napríklad jedným z nich je moje, ľudovo povedané, račkovanie – „hendikep“, ktorý ma už počas základky paralyzoval od všetkých recitátorských súťaží). Šok prišiel už pri dverách, keď som stretla moju neskoršiu spolužiačku a kamošku Kiwu, ktorá niesla v rukách celý šanón potvrdení o tom, kde všade praxovala, moderovala. A ja som v ruke stískala biedne tri papiere. „No, čo tu ty robíš?“ pýtala som sa samej seba. Dosiaľ neviem, ako je možné, že ma zobrali, ale radosť bola obrovská. Brala som to ako hodenú rukavicu a šancu, pri ktorej som si povedala, že sa chytím a nepustím.
Som presvedčená a vždy sa mi potvrdzuje, že dobrá novinárčina nemusí byť spojená len centrálne s Bratislavou a veľkými denníkmi…
Pôsobíte ako regionálna redaktorka, prečo práve na Šariši?
Natíska sa mi prostá odpoveď: „Ta tak vyšlo“. Ale, pochopiteľne, nič nie je len tak a nespadlo z neba. Aj keď v mojom prípade sa mi to občas zdá. Prvým faktorom bola skutočnosť, že som tu študovala. Prešov som si už počas štúdia zamilovala a dnes je mojím domovom. Som presvedčená a vždy sa mi potvrdzuje, že dobrá novinárčina nemusí byť spojená len centrálne s Bratislavou a veľkými denníkmi či inými časopismi, ale dá sa robiť aj na regionálnej úrovni. Aj tu je množstvo inšpirujúcich podnetov, ľudí, o ktorých sa môže a má písať či hovoriť. Šariš je pre mňa stále obrovskou neprebádanou studnicou nielen námetov, ale tiež so svojím naturelom aj miestom, kde som doma. Druhým faktorom je fakt, že som si tu ešte počas školy našla svoje uplatnenie. Aj keď je pravdou, že v regionálnom denníku Korzár, kde som túžila pracovať, počas môjho štúdia posily nepotrebovali. Keď však pred posledným ročníkom prišla možnosť brigádovať ako jazyková korektorka v košickej redakcii, skúsila som to. A tretím faktorom je skutočnosť, že mi na tom prijímacom pohovore na miesto jazykovej korektorky, povedala riaditeľka Ľubica Tomková svoje áno, a tak mi dala šancu a verila mi viac, ako ja sama sebe. A od korektorky v Košiciach prišla po roku ponuka na prechod k redaktorke v Prešove. Tak sa teda presúvam v rámci svojej profesie v rámci jednej firmy – z Košíc do Prešova, od jazykovej korektorky k redaktorke, od denníka Korzár k týždenníku MY Prešovské noviny. Mala som to obrovské šťastie, že to, čo som študovala, môžem aj vykonávať ako svoju profesiu.
Myslíte si, že je Vaša práca viac kreatívna alebo automatická?
Myslím si, že ak by som mala deliť povolania podľa miery kreativity, v priečinku s tými najkreatívnejšími by bola práve novinárčina. Vždy ma fascinuje ako z jednej témy, kde sme z viacerých médií, dokážu vzísť nesmierne pestré a z rôznych pohľadov uchopené výstupy. So zachovaním nutnej faktografickosti a objektívnosti je na mne, ako podám spravodajskú tému tak, aby bola relevantná, pútavá, ale aj zrozumiteľná. Tu sa mi vždy vynára ďalšia rada, ktorú ma nenaučili v škole, ale až v praxi: „Píš tak, aby ti rozumela aj tvoja babička.“ Pri každom spracovanom texte je prítomná miera kreativity – či už z pohľadu uchopenia textu, výberu vyjadrovacích prostriedkov či aj zo strany samotného respondenta. Keďže v rámci týždenníka mám na starosti aj zalamovanie strán, teda grafickú podobu, tu už sa pohybujem na poli automatickej činnosti. Mustry a pevné predlohy nijako „nenafúknem“, písmo nezväčším, tam potrebujem mať v sebe už potrebný grif, odhad, aký rozsah textu potrebujem, aby to vošlo, ako formulovať titulky, ak mám obmedzený počet znakov, aké veľkosti fotiek potrebujem. Toto je práca viac o rutinnom zalamovaní, ako o kreatívnom tvorení vlastných strán, podľa svojho vkusu. Tu automatickosť už ide do popredia na úkor kreatívnej stránky.
Noviny, médiá sú živý organizmus a hoci sa život do istej miery zmenil či spomalil, určite sa nezastavil a vždy je o čom písať.
Ako vyzerá Váš pracovný deň? Zmenilo sa niečo odkedy žijeme dobu pandemickú?
Deň sa prakticky nijako zvlášť nezmenil. Každý deň je iný, každý je jedinečný. Keďže pracujem v týždenníku, celé je to svojím spôsobom postavené na mojom časovom manažmente práce. Jeden deň je viac fokusovaný na web a službu na ňom, ktorá spočíva v nahadzovaní článkov, obhospodarovaní sociálnych sietí, plánovaní materiálov na ďalšie dni. Ďalší deň je celý v teréne, keď si sadnem do auta a spravím za deň napríklad tri rozhovory, ktoré následne spracúvam. Iný deň je spojený aj s „nenovinárskymi“ úlohami, ktoré mám v náplni práce – či už administratíva, marketing či distribučné otázky. A ďalší deň si čosi naplánujem a potom príde čaro novinárčiny, keď sa stane niečo nepredvídateľné a človek musí všetko zanechať a ísť na miesto činu. Rozdiel v časoch pred dobou koronovou a v dobe koronovej je určite v tom, že „odpadli“ reportáže z podujatí, kultúrnych akcií, rovnako sa v niektorých prípadoch zo strany respondentov uprednostňuje rozhovor skrz videohovory, čo je pochopiteľné. Noviny však musia vychádzať naďalej bez ohľadu na sťažené či zľahčené podmienky. Na nedostatok práce sa však určite sťažovať nemôžem. Noviny, médiá sú živý organizmus a hoci sa život do istej miery zmenil či spomalil, určite sa nezastavil a vždy je o čom písať.
Ktoré témy z regiónu sú Vám najbližšie?
Najbližšie a najmilšie sú mi rozhovory so známymi i menej známymi ľuďmi, ktorí tu žijú a pôsobia. Takmer stále sa v nich okrem obrovského ducha snúbi aj nezanedbateľná dávka pokory. A neraz to vnímajú ako poctu, že môžu hovoriť do médií. A pritom to stále vnímam ako poctu ja – stretnúť sa s človekom, ktorý má čo povedať, je pre mňa nielen respondentom v rámci práce, ale stále aj osobou, ktorá aj mňa ľudsky obohatí. A znovu mi tak ukáže, že regionálna žurnalistika má veľký zmysel. Tiež sú mi blízke reportáže z rôznych podujatí, v Prešove či širšom okolí, a rovnako témy z oblasti kultúry, či špecifickejšie aj z folklórnej oblasti, na ktorú je náš región náramne bohatý.
Ako vnímate prácu súčasných médií?
Myslím, že je podstatne náročnejšia, ako tomu bolo v minulosti. Z prostého dôvodu – obrovského vplyvu a sily internetu a sociálnych sietí. Kvalitná reportáž či spravodajský materiál, podložený vyjadreniami fundovaných odborníkov, sa môže neraz stratiť v záplave dezinformácií a absolútnych klamstiev len preto, že nejaký pseudoodborník vyjadrí prostredníctvom siahodlhého statusu napríklad svoj hnev na opatrenia, nutné pre naše zdravie, dá k tomu naštvaný titulok, zavesí to na svoju stránku a za pár hodín sa z toho stane virál. Zavádzajúci, dezinformujúci, a predsa valcujúci. Ale nabitý emóciami. Dnes médiá zápasia nielen o svoje miesto, ale aj o čitateľa, poslucháča, diváka v zmysle uchopenia jeho pozornosti, ktorú často odpútava spomínaný balast. A tu vnímam veľmi náročnú úlohu i miesto médií v spoločnosti. Pomôcť sa orientovať, nútiť čitateľa hľadať a rozlišovať, pýtať sa.
Často hovoríme v súvislosti s mediálnou gramotnosťou o tom, žeby sme deti mali učiť kriticky myslieť, analyzovať, ale podľa mňa by to malo byť bez vekového ohraničenia.
Ovplyvnili stále šíriace sa hoaxy a dezinformácie aj život v regióne? Cítite to vo Vašej práci?
Nie je možné, aby sa dnešné nálady, ktoré hýbu spoločnosťou, nedotkli aj mediálnej sféry. Mám pocit, že čím dlhšie trvá tento stav, tým viac ľudia prestávajú veriť a rozlišovať. Často hovoríme v súvislosti s mediálnou gramotnosťou o tom, žeby sme deti mali učiť kriticky myslieť, analyzovať, ale podľa mňa by to malo byť bez vekového ohraničenia. Ani niekoľko krížikov na chrbte ešte nezaručuje, že vie človek hľadať, triediť, kriticky myslieť a nedá sa zlákať k dezinformáciám. A to bez ohľadu či je to na celospoločenskej alebo regionálnej úrovni.
Ak by ste sa mali znova rozhodnúť pre budúce povolanie, bola by to žurnalistika?
Keď som pri rozhodovaní o štúdiu na výške povedala médiám áno, teraz by som to áno zopakovala aj desaťkrát po sebe a desaťkrát istejšie. A to i napriek tomu, že už viem, čo to všetko obsahuje a na čo škola nepripravila – či stále hľadanie, vnímanie, skúmanie, napätie, prácu po večeroch, cez víkendy, stres z uzávierok. Nemenila by som to však. Novinárčina je vášeň na celý život. A zvlášť, ak je ešte pri tom človek obklopený ľuďmi, na ktorých som ja mala naozaj šťastie. Kolegov nielen z iných printových médií, ale aj z televízie, rozhlasu, od ktorých som sa od začiatku a každý deň mohla a môžem zas a nanovo učiť (Kiwa Gáll Bajerová, Inga Timková, Vlado Jurek…). A to, čo novinárčina prináša, je bonus, ktorý by som inde nenašla. Vďaka nej som sa mohla porozprávať s bývalým americkým skínheadom, s top talianskym šéfkuchárom s michelinskou hviezdou, zažiť stáž v Bruseli, ale tiež môcť napríklad aj stretnúť výnimočných ľudí, ktorí už dnes nie sú medzi nami – etnografa Jána Lazoríka či profesora Štefana Nosáľa. No výnimočný je pre mňa každý rozhovor – s úspešným, ale i pokorným riaditeľom i matkou troch detí, s manželmi, ktorí prežili spolu ako manželia 60 rokov, i sestrou, ktorá sa obetovala pre bratov. Novinárčina je nádherným zrkadlom života so všetkým krásnym aj bolestným, čo prináša. Lebo nie vždy je to len to pekné. Táto práca niekedy viac preverí psychickú stránku človeka ako jeho novinárske schopnosti. No aj tu funguje vyvážený balans.
Som novinár
BEZPLATNÁ * služba pre novinárov a bloggerov hľadajúcich kvalitný zdroj a citácie.
Som odborník
BEZPLATNÁ * služba pre odborníkov a firmy, ktoré sa chcú zviditeľniť v médiách.